Zrkadlové neuróny a vedomie
Spoločenská psychológia často skúma základnú ľudskú potrebu sa zaradiť a označuje ju ako „normatívny spoločenský vplyv“. Keď dospejeme , náš morálny a etický kompas je takmer úplne sformovaný našim prostredím, takže naše konanie je často výsledkom potvrdenia správnosti, ktoré dostávame zo spoločnosti. Nové poznatky z neurovedy nám však umožňujú lepšie pochopenie kultúry a identity. Najnovší neurologický výskum potvrdil existenciu empatických zrkadlových neurónov. Keď zažijeme emóciu alebo vykonávame nejakú činnosť, aktivujú sa určité neuróny. Keď však sledujeme, ako niekto iný vykonáva túto činnosť, alebo keď si to predstavujeme, mnoho tých istých neurónov sa aktivuje opäť, ako keby sme túto činnosť vykonávali sami. Tieto empatické neuróny nás spájajú s inými ľuďmi, umožňujú nám cítiť, čo cítia ostatní. A pretože tieto neuróny reagujú na našu predstavivosť, môžeme cez ne zažívať emočnú spätnú väzbu, ako keby prišla od niekoho iného. Tento systém nám umožňuje sebareflexiu. „Zrkadlový neurón nepozná rozdiel medzi sebou a ostatnými.“ ... a to je príčina, prečo sme tak závislí na spoločenskom uznaní a prečo sa chceme niekam zaradiť. Sme v ustavičnej dualite medzi tým , ako vnímame sami seba a ako ostatní vnímajú nás. Toto môže mať za následok zmätok z pohľadu identity a sebaúcty. Sken mozgu ukazuje, že zažívame tieto negatívne emócie, dokonca ešte predtým, než si ich uvedomíme. Ak sme však sebauvedomelí, môžeme zmeniť nevhodné emócie, pretože ovládame, myšlienky, ktoré ich spôsobujú. To je neurochemický dôsledok toho, ako sa spomienky stávajú nestabilné pri opätovnom vybavovaní a ako sú obnovované syntézou proteínov. Sebavšímavosť významne mení spôsob, akým náš mozog pracuje. Aktivuje samoregulačné neokortikálne zóny, ktoré nám dávajú ohromnú silu v ovládaní našich pocitov. Vždy keď to robíme, posilňuje sa naša racionálna a emočná odolnosť. Keby sme neboli sebauvedomelí, naše myšlienky a konanie by boli väčšinou impulzívne a predstava, že reagujeme náhodne a nerobíme rozhodnutia vedome, je inštinktívne frustrujúca. Mozog to rieši tak, že vytvára vysvetlenia pre naše správanie a fyzicky ich prepisuje do našich spomienok preusporiadaním pamäte. Nechá nás veriť, že to my sme riadili svoje konanie. Nazýva sa to aj „spätná logická racionalizácia“, a môže spôsobiť , že mnohé naše negatívne emócie ostanú nevyriešené a budú pripravené, kedykoľvek sa spustiť. Stávajú sa trvalým zdrojom paliva pre náš zmätok, keď sa náš mozog snaží zdôvodniť, prečo sa chováme neracionálne. Toto zložité, takmer schizofrenické podvedomé správanie je výsledkom rozsiahleho paralelného systému v našom mozgu. Neexistuje žiadne špecifické centrum vedomia, navodenie jednotky je v skutočnosti aktivovanie každého z týchto samostatných obvodov a ich vyjadrenie v jednom konkrétnom okamihu. Naše zážitky ustavične formujú naše neurónové spojenia, fyzicky upravujú paralelný systém, ktorý je našim vedomím. Jeho priama modifikácia môže mať vážne dôsledky, čo nás privádza k otázke čo je vedomie a kde sa nachádza. Ak by sa vaša ľavá mozgová hemisféra odpojila od pravej, ako je to v prípade pacientov s rozdeleným mozgom, stále by ste dokázali normálne rozprávať a myslieť z ľavej hemisféry zatiaľ čo vaša pravá hemisféra by mala veľmi obmedzené poznávacie schopnosti. Vašej ľavej hemisfére nebude chýbať jej pravá časť dokonca ani vtedy, keď to podstatné zmení vaše vnímanie. Jeden z dôsledkov toho je, že vtedy nedokážeme opísať pravú polovicu tváre človeka. Vôbec si to však nevšimnete, ani to nebudete vnímať ako problém dokonca si ani neuvedomíte, že sa niečo zmenilo. Pretože to ovplyvní viac, ako iba vaše vnímanie sveta. Ovplyvní to aj vašu mentálnu predstavivosť. Nie je to len zmyslový problém, ale od samého základu zmenené vedomie.